3.SVANTOVIT
V ohromnom burácaní morských vån
V noci keï rozsvietil nebo luny spln
Rodí sa záblesk a rastie vo svetlo
èo temnotu z povrchu zemského zmietlo.
Z dia¾avy cvála kôò snehobiely,
cez polia, lesy vzne ene trieli
A tam k tým skaliskám divokým,
a tam k tým skaliskám divokým.
Na koni jazdec sedí neohrozený
Odetý v zlatom krá¾ovskom brnení
V ruke meè spravodlivosti dr í statoène,
ktorého vihom svoje ví azstvo zapoène.
Dvíha zrak na svoju najkraj iu, milenú,
ktorú v náruèí mora vidí schúlenú
To v nej jeho hrdos prekvitá,
To v nej jeho hrdos prekvitá.
Svoj zmysel a múdros v ily jej vlial
Jak ochranca zase dohliada naò z vysokých brál
Ona h¾a zdvíha k nemu vrúcne svoje ruky
a víta ho jemnou piesòou letnej lúky.
Bo ský poh¾ad z nej sòal putá démona
U neplaè moja Rujana, u viac nestonaj
U neteèie krv, le óda pre Svantovita znie
U neteèie krv, le óda pre Svantovita znie